Tri rovnaké, a predsa iné
Na okraji malej dediny bývala rodina, ktorá si z obchodu priniesla troch bielych džungárskych škrečkov. Boli úplne identickí – rovnaká veľkosť, rovnaká biela srsť, rovnaké čierne oči. Na prvý pohľad ich nebolo možné rozoznať.
Neboli to žiadne rozprávkové bytosti – obyčajné malé zvieratká z chovateľskej stanice, každý s trochu inou povahou.
Prvý bol najaktívnejší, stále behal v kolese a snažil sa preliezť každú prekážku. Druhý bol opatrný, väčšinu času trávil v rohu klietky a vychádzal najmä večer. Tretí bol najzvedavejší – často sa staval na zadné a sledoval, čo sa deje v izbe.
Rodina sa o ne starala každý deň: čistila klietku, menila vodu a dávala im čerstvé jedlo. Postupne si všimli, že aj keď vyzerajú úplne rovnako, vedia ich spoľahlivo rozoznať podľa správania. Stačilo počuť roztočené koliesko, tiché šuchotanie v podstielke alebo krátke priblíženie k okraju klietky – a hneď vedeli, ktorý z nich je ktorý.
Ten odvážny si zvykol na ruku a nechal sa chytiť, opatrný si držal odstup a zvedavý vždy len pribehol bližšie, ale nedal sa vziať.
Nebolo na tom nič výnimočné ani rozprávkové. Len tri malé zvieratká, ktoré síce vyzerali rovnako, ale svojou povahou boli úplne odlišné – a rodina sa ich naučila rozoznávať bez jediného omylu.